štvrtok, 19. mája 2016

Info zo života

Ahojte!

Toľko vody pretieklo, ako som naposledy pridala nejaký príspevok sem na blog. Keď tá rieka stále preteká, a človek to ani nevníma, až si nakoniec uvedomí, že prešli už dva mesiace. Tak je to aj zo životom, tečie ako voda v rieke, berieme to ako samozrejmosť, pretečú dva mesiace, pol tok, dva roky, dvadsať rokov... No niekedy práve tie dva mesiace sú vo vašom živote tak dôležité, že rozhodnú o ďalšom smere jeho prúdenia.

Ešte nemám nič vyhraté. Ako viete z mojej FACEBOOK stránky, odišla som odtiaľ na nejaký čas, aby ma nič nerozptyľovalo pri písaní bakalárky. Podarilo sa mi ju odovzdať do prvého deadlinu. Podala som si prihlášku na magisterské a na obhajoby v prvom termíne- čakajú ma budúci týždeň. To vysvetľuje úvodné "nemám nič vyhraté". Školiteľ mi ohodnotil prácu za B, ako inak všetci ostatní majú A, lebo všetci ostatní nemajú jeho, v zimnom semestri mi za moju odovzdanú prácu dokonca dal C (a spolužiaci mali za A). Takže pri obhajobe ma viac bude asi trápiť samotný školiteľ než oponent. No, čo už, keď je niekto odborník vzatý a veľký pedant, tak si potrpí, aby sa v jeho vedeckej oblasti netárali hovadiny.

Moc som vám asi v posledných príspevkoch o mojom živote nehovorila. Neviem teda, či som spomenula to, že si robím vodičák. Bohužiaľ, nedarí sa mi. Nepodaril sa mi ani druhý pokus na jazde. Prvá jazda bola katastrofa, uznám. Ale tá druhá, po kondičných jazdách, bola super. Včas som vždy zareagovala, dávala som prednosť, rešpektovala značky, radenia, rýchlosť... no rast som musela prudko zabrzdniť, no spravil to inštruktor skôr ako ja...a tak "nenápadne", že by to aj slepý, hluchý videl, počul...no a ešte ten úsmev policajta ako mi hovoril, že vystúpne si, nespravili ste... mala som chuť ho tou jeho trápnou zelenou čiapkou prefackať...

Inak mala som asi 3 týždňovú pauzu od tréningov, a neriešila som ani moc stravu. Dokonca som začala v tom čase chodiť aj do jedálne! Skutočne som mala málo času a veľa roboty s bakalárkou. Na prípravu jedla nebol čas ani chuť, tréningy som nahradila prechádzkami a behom. Keď človek sedí celý deň za monitorom medzi štyrmi stenami do ďalších štyroch stieň v posilke sa mu moc nechce... hlavne ja som dosť out doorovi človek a musím sa ísť pravidelne venčiť... inak vrčím a brešem :D
Netréningové týždne, poľavenie v strave a stres sa podpísali aj na váhe...išla pekne krásne hore. A to čo som schudla od januára išlo nazad. To prečo som začala chodiť do kantíny má ešte jeden dôvod, ktorému sa venujem v závere.

Keď som tie tri týždne detoxikovala od fitness priemyslu, vymyla som si z hlavy škodliviny. Uvedomila som si niektoré veci, ktoré mi unikali... a nevidela som ich, bola som natoľko zahľadená do seba, do svojho pokroku, do fitness pravidiel. Našla som si dve práce, pripravovala som si v kuse vhodné jedlo, musela som chodiť na pravidelné nákupy, každodenné tréningy a kopec ďalších povinností, medzi ktorými bola aj škola, rodina, Boh, priatelia...no to všetko až niekde na chvoste mojich priorít...jednotkou som bola ja a moja forma. Dovolila som, aby to až príliš moc ovládlo môj život.
Bežecký okruh Lafranconi- Apollo

Teraz opäť cvičím a opäť aj behávam. A každú nedeľu sa snažím ísť niekde na dlhšiu prechádzku s foťákom. Do prírody, načerpať energiu a chuť do života. Silový tréning mám tri krát do týždňa v štýle GVT 10*10. Behávam dva krát. Tento týždeň som dokonca zabehla 10km! Mala som z toho strašnú radosť, endorfíny asi až v končekoch vlasov :D Pridávam fotky, okolia trasy, ktoré sa mi podarilo zachytiť na prechádzke- šla som si to najprv pozrieť pešo, aby som tú diaľku "mala v nohách".
Viedenská cesta

So stravou je to lepšie. Už mám viac času sa venovať aj jeho príprave. No samozrejme s mierou. Nemôžem dovoliť, aby som sa venovala jedlu drvivú väčšinu dňa. Keď mám čas niečo si navarím, napečiem aj na pár dní vopred. Som rada, že aj keď chodím naďalej do jedálne, vďaka vhodnému výberu jedla z ponuky, sa mi darí pomaly ísť s váhou dolu. Čo ma teší ešte viac je to, že od vtedy ako som sa naposledy prejedla ubehol viac ako mesiac- no hold musela som to priznať, ísť s pravdou na svetlo. Opäť sa mi vrátila PPP, Anorexia to však nebola. Po prejedení nasledovali dni trestu- diéta, tvrdé tréningy ( a ešte iné extrémy), a takto stále dookola, cca v 2 týždňových intervaloch. Už to tak ďalej nešlo. Posledné prejedenie som riešila inak- vyhľadaním odbornej pomoci a začatím liečby. Po skúsenostiach s Annou viem kedy je zle. A lepšie je riešiť to skôr, kým  nebude najhoršie. Potom nasledoval ďalší krok- koniec z diétami, neustálych nákupov potravín, sledovaním akcií. Chodím do jedálne na obedy. Chodila som aj na raňajky aj večere, kým som si nebola istá, že si dokážem dať normálnu porciu aj sama a zjesť to bez výčitiek.
Moja fit žemlovka.

Teraz je to super. Papám racionálne, nič nedémonizujem. Večer sa snažím vyhnúť jedlám, či veľkým porciám sacharidov. Jem 4-5 krát denne, vyhýbam sa len sladkostiam, bielemu pečivu, cukru, sáčkovým jedlám či paštétam a nevhodným údeninám. Proste normálna zdravá strava. Źiadne sacharidové vlny. nulky, IFYM a pod. Práve tomu poslednému skratu predchádzalo moje ďalšie "trestanie"- prešla som na prerušovaný pôst IF. A opäť som sa popálila. Dúfam, že tento krát to bolo naposledy. Keď už viem, že samotné experimentovanie so spôsobmi stravovania je len prejavom mojej choroby, závislosti jedlom, tak už viem, že to nie je správne. Predtým som si nahovárala, že to predsa robím pre seba, ako fitness trénerka, mám predsa vyskúšať viac spôsobov stravovania, alebo že by som sa možno vďaka pôstu dokázala odpútať od jedla...ale trt.

V nemocnici ma naučili byť pokornou a robiť veci pravidelne a trpezlivo. Fitness priemysel ma však naučil byť egoistom, byť nedočkavou a stále veci meniť ak nie sú výsledky (znižovať príjem napr.). Keď človek raz padne do PPP mal by mať svoj režim, denný program a nakladať si toľko stresu, koľko zvládne jeho psychické zdravie. Ja som to všetko prestala robiť, však som bola predsa silná žena, ktorá všetko zvládne. No teraz sa spoznávam, že to nebolo správne. Chýbala mi pokora. Nepotrebovala som oddych, nepotrebovala som rady ani spoločnosť priateľov... len JA a môj CIEĽ ( a môj stres) . Z toho depresie a z toho prejédanie. Človek veľmi rýchlo dokáže zabudnúť ako mu bolo v zlých chvíľach, v chorobe... a tak sa často stáva, že sa na takom bode opäť ocitne... asi osud to tak chcel, aby som si pripomenula niektoré veci ...
Ešte jedna fotka z bežeckého okruhu Lafranconia-Apollo.

No a takto sa s vami idem rozlúčiť. Verím, že vás tento môj príspevok nesklamal ale naopak MOTIVOVAL! Viem, že mnohí ľudia majú problém s postavou, s jedlom, s PPP...no majte vždy zapnutú kontrolku, a keď bliká riaďte sa podľa nej, Priznať farbu nie je hanba! Vyhľadať pomoc nie je znakom slabosti! Po štátniciach začnem písať opäť viac odborné články, na ktoré ste boli zvyknutí, no zatiaľ aspoň takto- denníčkovo :)

PEKNÝ DEŇ!

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Motív Úžas, a. s.. Autor obrázkov motívu: lobaaaato. Používa službu Blogger.